....teda presne v pondelok ked odbilo 12.jula som si uvedomila, ze uz mi ostava presne tyzden, aby som si mohla uzit posledne chvilky v objati kukuricnych poli Nebrasky a potom tomuto miestu mozno navzdy zamavala zbohom...velmi zvlastny pocit.
Na jednej strane som plna nadsenia a nedockavosti, ze opat uvidim mojho milacka, moju rodinku, s ktorymi sa vydam na 3-tyzdnovu cestu po Amerike. Uz sa na to tesim, lebo verim, ze nas vylet bude plny krasnych zazitkov a skvelych skusenosti. Taktiez sa uz neviem dockat, ked opat vkrocim na europsku podu, budem sa moct tesit z krasy nasich miest, uzit si rodnu domovinu, prirodu a hlavne mojich drahych kamaratov, ktori mi v tychto koncinach tak velmi chybaju.
Na druhej strane uz teraz viem, ze mi bude aj velmi smutno, ked budem odtialto odchadzat. Mnoho skvelych kamaratov, co som si tu nasla, kopec skusenosti, co som tu ziskala, vela zazitkov, co som tu zazila, to vsetko ostava ukryte niekde hlboko v mojom vnutri a navzdy ostane sucastou mna.
